|
|
|
|
| Umiestnenie: Všeobecné informácie/ |
Z histórie
História Slovenského raja do 16. storočia
Oblasť Slovenského raja bola osídlená i keď sporadicky už od neolitu (mladšej doby kamennej). K tejto známej skutočnosti pribudli na základe archeologických výskumov ďalšie nové poznatky. V Maši a v <Smižanoch> sa našli zvyšky podzemníc z mladšej doby bronzovej. Množstvo archeologických materiálov zo <Spišskej Novej Vsi> potvrdzuje osídlenie tejto plochy. Lokalitou predstavujúcou najstaršiu fázu osídlenia z neolitu je <Hradisko> v katastri obce <Smižany> (pri sútoku <Hornádu> a <Tomášovského potoka>). Je to jediné doteraz známe výšinné neolitické sídlo v <Hornádskej kotline>.
Archeologické nálezy svedčia o tom, že Slovenský raj bol intenzívne osídľovaný a domáce obyvateľstvo využívalo vo svojom dennom živote železo. Pri <Hrabušiciach> sa našli zvyšky železnej trosky - produktu hutníckeho procesu.
I keď je <Hornádska kotlina> vyššie položená, bolo tu husté osídlenie s produktívnym poľnohospodárstvom.
V čase nájazdov maďarských jazdeckých družín budovalo domáce obyvateľstvo opevnenia na výšinách, na miestach v blízkosti starých slovanských osád. Väčšinu výrobkov, ktoré roľnícky ľud potreboval, si vyrábal sám - odev (z ľanu, konope, z vlny), poľnohospodárske nástroje a náradie. Zložitejšie výrobky však vyrábali remeselníci. Už v tomto období sa niektoré obce a osady venovali baníctvu, kopali železnú rudu a zväčša na mieste ju spracovávali, povrchovo dobývali meď.
Začiatkom 12. storočia plnila určitú pohraničnú funkciu Spišská župa. Týmto územím viedla tzv. poľská cesta na Slovensko cez Spiš a pokračovala údolím Torysy k <Hornádu>. Spišská župa bola samostatným správnym útvarom. Na Spiši však okrem nej existovala i organizačne samosprávna jednotka spišských Sasov a spišských kopijníkov, ktorí tam prišli vo funkcii pohraničných strážcov na rozhraní 11. a 12. storočia.
V druhej polovici 12. storočia zasiahla Spiš mohutná vlna nemeckej východnej kolonizácie, ktorá sa dotkla aj územia Slovenského raja. Nemeckí osadníci prišli na Spiš cez Malopoľsko.
< >Po prehratej bitke 1241 pri pustatine Mohi na dolnom toku Slanej, kde boli uhorské vojská porazené, časť tatárskeho vojska postupovala údolím <Hornádu> na sever a zničila a vyplienila celý Spiš. Spišský ľud hľadal útočisko na mieste, ktoré už v 13. storočí nazývali Skalou útočiska - Lapis refugii a dnes ho poznáme pod menom <Kláštorisko>. Obyvatelia z vyľudnených dedín sa ukryli v hlbokých lesoch a jaskyniach. Mnoho ľudí, ktorí sa zachránili a prežili tatársky vpád, však pomrelo na hlad a epidémie ničiace toto územie v rokoch 1241 - 1242.
Preriedené obyvateľstvo čiastočne doplnili prisťahovalci z okolitých krajín, ktorí zväčša dostali osobitné výsady. Najpočetnejšia bola imigrácia Nemcov, ktorí sa usadzovali prevažne v osadách mestského typu, základoch budúcich miest. Tak vznikali mestá a obce aj v oblasti Slovenského raja. Pôvodné slovenské obyvateľstvo časom splynulo s prisťahovalcami. Na kolonizácii sa Slováci podieľali rovnako ako Nemci. Na Spiši v tomto čase jestvoval dokonca comes Sclavorum - gróf alebo župan Slovákov. Prevažná väčšina slovenského roľníckeho obyvateľstva ostala v horšom postavení ako nemeckí hostia a na rozdiel od východného nemeckého práva musela sa riadiť tradičným zvykovým „právom slovenským“.
V súvislosti s príchodom kolonistov vznikla po roku 1108 Stolica X spišských kopijníkov, ktorou sa vytvorila zvláštna vojenská nižšia šľachta. Bola to okrem obranného útvaru aj akási kontrola a ochrana cudzích hostí - kolonistov. V roku 1243 dostali známe privilégium, ktorým boli, okrem iných výsad, povýšenie do zemianskeho stavu. Patrili im obce aj z oblasti Slovenského raja (napr. <Betlanovce>, ktoré sa považujú za akési centrum kopijníkov, Hadušovce, dnes časť <Spišských Tomášoviec>). Chotár <Čingova> patril zámožným príslušníkom Stolice X spišských kopijníkov. Po tatárskom vpáde dostávajú mestá a obce nové privilégiá, ktoré vyvolávajú ich rozmach. Hlavne domáca remeselná výroba (napr. v <Spišskej Novej Vsi> už v 14. stor. bola zvonolejárska dielňa), poľnohospodárstvo a chov dobytka spojené s využívaním výhodnej obchodnej polohy, podnecovali aktivitu obyvateľstva.
Po roku 1312 nastáva rozmach ťažby rúd v <Spišskej Novej Vsi> a jej chotári. Veľký les Turník v chotári <Smižian> si prenajali spišskonovoveskí vlastníci baní a vybudovali tam hutu na tavenie rúd.
V roku 1412 dostali sa niektoré mestá (napr. <Spišská Nová Ves>) v oblasti Slovenského raja do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi. Tristošesťdesiat rokov museli obyvatelia znášať neľahké hospodárske bremeno, ktoré im na plecia kládli poľskí starostovia.
< >Najrušnejšie obdobie prežívali obyvatelia Slovenského raja v období husitského revolučného hnutia. V apríli 1433 husiti obsadili kartuziánsky kláštor na Skale útočištia (<Kláštorisko>) a cisterciátsky kláštor v <Spišskom Štiavniku>. Po obsadení Spiša odišli husiti aj do severného Šariša, kde sa zdržiavali najmä v pohraničných slovensko - poľských oblastiach. Rozvoj bratríckeho hnutia na Spiši spadá do obdobia panstva Jána Jiskru na Slovensku. Vo vojenských ťaženiach v auguste 1443 prišiel Jiskra aj do <Spišskej Novej Vsi>. Jeho odchod zo Slovenska spôsobil zmenu v politickej situácii. Členovia jeho vojenských oddielov sa pridávali k bratríkom, ktorých viedol Peter Aksamit z Košova. Vybudovali si mnoho malých opevnení, ktoré podľa vzoru husitov nazývali tábormi. Najznámejší bol tábor na <Zelenej hore> v chotári obce <Hrabušice>.
<Zelená hora> leží na veľmi dôležitom, strategicky a geograficky výhodnom mieste a bola cez dlhé stáročia dôležitým sídlom na severnom úpätí Slovenského rudohoria. Tento hrad, ktorého počiatky spadajú do obdobia výstavby prvých kamenných hradov na Slovensku - do obdobia predtatárskeho, mal byť pravdepodobne strážcom bezpečnosti cesty vedúcej do Gemera cez <Glac>. O čulom osídlení tejto lokality svedčia bohaté archeologické nálezy. V okolí hradu sa usadilo obyvateľstvo a vznikla obec v listinách nazývaná (villa) Compositi, ktorá neskôr dostala meno <Hrabušice>. V rokoch 1453 - 1462 stal sa tento hrad sídlom bratríckeho protifeudálneho hnutia. Napomáhala mu v tom jeho vhodná poloha, pretože bol zo západnej, východnej i severnej strany chránený <Hornádom>, z juhu zasa nepreniknuteľnými priepasťami. Cez tento lesný masív udržiavala posádka tábora spojenie s bratríkmi na hrade Muráň. Zvyšky opevnenia <Zelenej hory> sa zachovali dodnes.
16. - 19. storočie
Ani nasledujúce storočia nepriniesli tejto oblasti pokojné dni. Na územie Spiša sa Turci síce nedostali, ale o plienenie sa postarali Matúš Bašo a jeho dvaja bratia sídliaci na Muránskom hrade. Dňa 25. júla 1530 vyrabovali <Hrabušice>, ktoré patrili hradnému panstvu Spiša.
Nasledujúce storočie bolo plné rozličných pohrôm. Na jeseň 1618 sa prehnali týmto územím vojská Gabriela Bethlena. V roku 1622 obyvateľov v celej oblasti Slovenského raja postihol veľký hlad. V tom istom roku zúril v októbri hrozný, ničivý víchor, ktorý narobil nedozierne škody a o dvadsať rokov neskôr bolo v tejto oblasti väčšie zemetrasenie. Zakrátko v máji 1662 tu napadlo neobyčajne veľa snehu a obrovská povodeň, ktorá z toho vznikla, ničila všetko, čo jej prišlo do cesty.
Koncom 17. storočia vtiahol do <Spišskej Novej Vsi> Imrich Thököly s približne 5000 vojakmi. Svoj tábor rozložil pri <Smižanoch> a odtiaľ potom viedol svoje bojové akcie po celom Spiši.
Je len prirodzené, že politicko - hospodárske zmeny mali svoj odraz v živote miest a obcí, ktoré sa postupne buď rozrastali a vzmáhali, alebo pomaly strácali na význame.
Najvýznamnejším priemyselným odvetvím v tejto oblasti bolo baníctvo a hutníctvo. Zaoberali sa ním napr. obyvatelia <Hrabušíc>, kde v roku 1838 boli ešte tri hámre. Hámor v údolí <Veľkej Bielej vody> pracoval do konca 19. storočia. V roku 1723 postavili Csákyovci vysokú pec v <Stratenej>. Na konci 18. a 19. storočia surové železo zo <Stratenej> sa spracúvalo v hámroch v <Hrabušiciach>, v <Smižanoch> pracovala vysoká pec.
Zároveň sa prestavujú i niektoré železiarne na feudálnych veľkostatkoch so snahou zaviesť alebo rozšíriť výrobu surového železa a jeho ďalšie spracovávanie. Poniže dobšinskej vysokej pece na <Hnilci> bratia Palcmannovci postavili tiež vysokú pec a hámre (<Palcmanská Maša>).
Začiatky manufaktúrnej výroby a priemyselného podnikania sú späté s 19. storočím. V roku 1812 vznikla manufaktúra na výrobu kameninového riadu, ktorá pracovala až do roku 1869. So spracovávaním antimónu a modrej skalice sa začalo v roku 1827. K týmto manufaktúram pôsobiacim v <Spišskej Novej Vsi> pribúdali ďalšie: hámor na výrobu motýk 1858, továreň na výrobu hospodárskych strojov a zlieváreň železa od 1869. Do roku 1815 bol v <Smižanoch> soľný sklad, odkiaľ sa rozvážala soľ do pridelených dedín. V chotári obce sa vo veľkom množstve vyskytoval žltohnedý íl, prvotriedny materiál na výrobu tehál.
Veľký rozmach priemyslu v oblasti Slovenského raja nastal po výstavbe železničnej trate Košice - Bohumín v rokoch 1869 - 1871.
Bieda poddaných, ktorí tvorili veľkú časť obyvateľstva oblasti Slovenského raja, dala podnet k povstaniu na Spiši v rámci východoslovenského sedliackeho povstania v roku 1831. K vzbúreným roľníkom sa pridali aj baníci. Povstanie postupne nadobudlo vyhranejší sociálny charakter. Vzbúrení poddaní odopierali pracovať a vôbec plniť zemepánske povinnosti. Povstanie bolo však živelné a sám jeho priebeh nejednotný, rozbitý. Preto ho vyslané vojsko pomerne ľahko potlačilo. Vzápätí sa začali štatariálne súdy a na šibenici skončilo aj niekoľko povstalcov zo Spiša.
Buržoázna revolúcia 1848 je aj na Slovensku, teda aj v tejto oblasti, spojená s nástupom kapitalizmu. V 60. rokoch 19. storočia sa väčší počet robotníkov sústreďoval len v starších banských a hutných podnikoch na Spiši.
20. storočie
V remeselných podnikoch sa pracovné pomery robotníctva viazali ešte na cechové predpisy. V čase hospodárskej krízy (1900-1903) odchádza z tejto oblasti mnoho ľudí do zámoria za prácou. Sú to hlavne roľníci a robotníci v baniach, ktorí húfne opúšťajú svoje rodiny a odchádzajú do USA, Kanady, Francúzka, Belgicka. Priamym dôsledkom zlého sociálneho postavenia roľníkov a robotníkov je vzrastajúca nespokojnosť a štrajkové hnutie.
Bremeno 1. svetovej vojny ťažko doľahlo na chudobný ľud Slovenského raja. Z obcí odchádzali muži na front a mnohí sa už nevrátili. Povojnová bieda zasiahla oblasť Slovenského raja veľmi citeľne. Továrne nepracovali pre nedostatok surovín a odbytu. V zime 1919-1920 nastal hlad.
Hneď od začiatku okupácie počas 2. sv. vojny nemecká fašistická armáda obsadila strategicky veľmi dôležité letisko v <Spišskej Novej Vsi>. Strategický význam oblasti Slovenského raja si uvedomili nielen fašistický okupanti, ale predovšetkým príslušníci národnooslobodzovacieho boja, ktorý sa na území Slovenského raja organizoval. Výhodná poloha a terén veľmi dobre poslúžili na ilegálnu činnosť. Vyvrcholením národnooslobodzovacieho boja slovenského ľudu bolo Slovenské národné povstanie. V lesoch Slovenského raja ešte pred vypuknutím Povstania sa grupovali jednotlivé oddiely. Celý oddiel V.A.Kvitinského bol rozmiestnený v osobitných samostatných diverzných rotách a mal štáb v <Dedinkách>. Jedna jeho skupina sa usídlila v horárni na <Glaci>. Druhá taktická skupina Fatra so sídlom veliteľstva v Brezne zabezpečovala obranu smerov <Hrabušice> - <Hranovnica> - <Vernár> - Telgárt. Partizáni podnikli niekoľko akcií aj v Slovenskom raji, ktorý bol pre svoj lesnatý terén ideálnym miestom diverzných akcií. Hitlerovské pátracie jednotky sa do týchto hôr vôbec neodvážili. Prečesávali len okraje lesov. Partizánom poskytovalo veľké služby domáce obyvateľstvo, ktoré ich nežistne podporovalo najmä potravinami, šatstvom, obuvou i financiami. V októbri 1944 sa jedna nemecká fašistická jednotka vydala z <Letanoviec> na <Kláštorisko>. Pri <Letanovskom mlyne> vyhodila most cez rieku <Hornád>, kadiaľ chodievali partizáni z <Kláštoriska> do <Letanoviec> a ďalších obcí. Fašisti pri veľkej prestrelke 14. októbra 1944 strelami zapálili turistickú chatu na <Kláštorisku>, kde mala sídlo partizánska skupina ovládajúca oblasť Slovenského. Koncom januára 1945 bola celá oblasť oslobodená.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
English
